Politická a hospodárska situácia v Rusku prvej polovice 19. storočia

September 10th, 2010

Koniec 18. a začiatok 19. storočia je poznamenaný vplyvom a obranou ideí Veľkej francúzskej revolúcie, príchodom Napoleona Bonaparta a začiatkom agresívnych napoleonských vojen, ktorých cieľom bolo podmanenie celej Európy. V tej dobe sa tiež v Rusku začína rozvíjať kapitalizmus. Vznikajú továrne, a tak nový cár Alexander I. (1801-1825) vydáva v roku 1803 zákon, podľa ktorého mohla šľachta poskytnúť slobodu nielen jednotlivým nevoľníkom, ale aj celým dedinám.
V roku 1805 sa Rusko znovu ocitlo vo vojne s Napoleonom, v ktorej bolo spoločne so svojím vtedajším spojencom Rakúskom porazené v bitke
pri Slavkove. Po niekoľkých rokoch, behom ktorých si Napoleon podmanil takmer celú Európu (okrem Británie a Ruska), prekročila v roku 1812 šestotisícová francúzska armáda ruské hranice bez vyhlásenia vojny
a zamierila k Moskve. Hrdinský odpor ruských armád, borodinská bitka
a vstup Napoleona do Moskvy – to všetko vyvolalo v celej krajine obrovskú vlnu vlasteneckého nadšenia. Ruská armáda oslobodila európske národy spod Napoleonovej nadvlády. Po návrate do vlasti sa však ruskí vojaci opäť stretávajú s úplným nezáujmom vlády Alexandra I. k požiadavkám ľudu
a so silnou snahou o upevnenie nevoľníckej triedy. Začínajú povstania roľníkov a vojakov po celom Rusku, ktoré museli byť v mnohých prípadoch potlačené vojenskou silou.
Feudálne nevoľnícke zriadenie a cársky režim budili odpor časti mládeže, prevažne z radov nižšej a strednej šľachty. Vlastenecká vojna 1812 ich zblížila s ľudom, ktorý vo vojne preukázal veľké schopnosti a statočnosť, avšak bol naďalej odsúdený na živorenie. V snahe pomôcť svojmu ľudu zakladajú mladí dôstojníci v Petrohrade tajné politické organizácie ako Zväz spásy, Zväz všeobecného blaha, Severný spolok. Členov všetkých týchto spolkov spájala snaha zlikvidovať nevoľnícku triedu a samoderžavie. Najradikálnejšie z nich požadovali dokonca zriadenie demokratickej republiky či konštitučnej monarchie. Po náhlej smrti cára Alexandra I. členovia Severného spolku zahájili v Petrohrade 14. decembra 1825 vojenské povstanie, ktoré bolo rýchlo potlačené. Príčinou neúspechu bola nerozhodnosť dekabristov a hlavne ich izolovanosť od ľudových más. Päť vedúcich činiteľov povstania bolo odsúdených k trestu smrti, cez stodvadsať poslaných na nútené práce alebo do vyhnanstva na Sibír a niekoľko sto ďaľších potrestaných väzením, degradáciou apod.
Nový cár Mikuláš I. (1825-1855) považoval za svoju hlavnú úlohu zachovať
a upevniť samoderžavie a nevoľníctvo. Snažil sa úplne zachovať diktatúru feudálnych veľkostatkárov. Nevoľníctvo brzdilo rozvoj buržoázie. Po novej revolučnej vlne v Európe dochádza aj v Rusku k niekoľkým povstaniam. V roku 1830 začalo povstanie v Poľsku, ktoré zachvátilo Litvu, Bielorusko aj Ukrajinu. Všetky tieto protestné akcie boli veľmi kruto potlačené. Rusko sa v tej dobe stáva oporou vlád ostatných krajín. Ruské vojská boli povolané, aby potlačili revolučné hnutie v Uhorsku (1848-1849). Stále silnejúca pozícia cárskeho impéria vyvolávala pokusy odporcov Ruska (Anglicko, Francúzsko, Turecko ai.) oslabiť ju. Tieto snahy vyústili nakoniec
do krymskej vojny (1853-1856).
Rusko sa usilovalo o upevnenie svoje pozície v priestore Čierneho mora
a Balkánskeho polostrova a o záruku pre voľný priechod ruských lodí čiernomorskými prielivmi do Stredozemného mora. Anglicko a Francúzsko sa snažili upevniť svoje postavenie na Blízkom východe a podlomiť medzinárodnú autoritu a vojenskú moc Ruska. Po zničení tureckého loďstva ruskou flotilou admirála Nachimova vyslali Anglicko a Francúzsko svoje loďstvá do Čierneho mora a obliahli Sevastopoľ. Technická prevaha nepriateľa, nedostatok streliva a potravín a nakoniec zmätok vo vedení viedli aj napriek hrdinstvu obrancov k pádu Sevastopoľu. Vojna skončila Parížskym mierom, nevýhodným pre Rusko, a ukázala bezmocnosť jeho ekonomického a spoločenského zriadenia. Cárska vláda, oslabená vojenskou porážkou a znepokojená roľníckymi povstaniami, bola nútená zrušiť v roku 1861 nevoľníctvo.