Charakteristika postáv

Pavel Ivanovič Čičikov

     Pavluša mal skromný pôvod a jeho rodičia boli nižší šľachtici. Nemal veľmi šťastné detstvo. Často musel počúvať kázanie prísneho otca. Jedného dňa ho otec odviezol k príbuznej do mesta, kde mal chodiť do školy a už ho nikdy viac nevidel. Neprejavoval nejaké mimoriadne schopnosti, bol však veľmi usilovný a poriadny. Pokiaľ šlo o predstavených, tí zbožňovali tohto tichého a pokorného žiaka. Vynikal z praktickej stránky, bol neobyčajne šikovný a vynachádzavý v podnikaní.
„Po nejakom čase vo všeličom podnikal, napríklad kúpil na trhu niečo
na jedenie, v triede si sadol vedľa bohatšieho spolužiaka a len čo pobadal, že mu je od hladu až nevoľno, ako náhodou vystrčil spod lavice kúsok perníka alebo žemle, a keď mu takto narobil chuť, predával podľa toho, ako bol kto hladný.“ 3
   

     Po skončení školy vstúpil do úradu, kde zastával bezvýznamný post. Prejavil neobyčajnú horlivosť a trpezlivosť pri plnení svojich povinností. Vedel si všetko odriecť, ukladal si kopejku za kopejkou, no nebol držgroš. Bol len veľmi cieľavedomý a poháňala ho aj túžba po pohodlnom živote
pre seba a svojich budúcich potomkov.
„A len preto, aby potom, dakedy, toto všetko dosiahol, zatiaľ stískal grošíky
a skúpo ich odopieral sebe aj iným.“ 4
Čičikov vynikal medzi ostatnými úradníkmi, lebo vo všetkom bol ich pravým opakom. Mal príjemný a upravený zovňajšok, príjemné vystupovanie a nikdy by nevzal do úst alkoholický nápoj. Čičikov sa snažil získať náklonnosť nedostupného nadriadeného pomocou jeho dcéry. Čoskoro sa nasťahoval k nim do bytu a začalo sa hovoriť o svadbe. Bol karierista, veľmi vypočítavý človek, ktorý využíval ľudí okolo seba.
„Podľa všetkého toto bol hlavný cieľ, ktorý Čičikov sledoval svojimi stykmi
so starým prednostom. Lebo potom ako ho povýšili si dal potajomky odniesť od neho z domu kufor a na druhý deň už býval kdesi inde. Prednostu už nevolal tatuško a prestal mu ruku bozkávať a na svadbu akoby bol zabudol, nikdy viac neprišla do reči.“ 5

     Čičikov vedel obchádzať zákazy, prijímal úplatky a obohacoval sa kde sa dalo. Pár ráz na to aj doplatil, spadol až na dno a ledva sa vyhol trestnému stíhaniu. Vždy sa však rozhodol odznova budovať kariéru. Darilo sa mu to vďaka jeho pohotovosti, prezieravosti a najmä obrovskej vytrvalosti. 
„Lebo ani po tom všetkom, čo by iného mohlo ak nie rovno zahubiť, tak aspoň naveky uzemniť a zmraziť, v našom hrdinovi obdivuhodná vášeň
nevyhasla.“ 6
Raz mu napadol spôsob, ako by mohol zbohatnúť. Rozhodol sa cestovať
a skupovať mŕtve duše, ktoré boli v revíznych súpisoch zapísané ako živé. Potom ich chcel založiť a dostať sa tak k veľkému majetku. 

     Vďaka zdvorilému a úctivému správaniu si ľahko získaval sympatie
a dôveru statkárov. Vedel pekne hovoriť, vo všetkom sa vyznal, vedel obratne lichotiť dámam aj pánom. V skutočnosti však nimi pohŕdal
a odsudzoval ich. 
„Aby parom vzal všetkých, čo navymýšľali tieto plesy! Čo len na tom vidia, tí hlupáci? Aký to má zmysel, keď dospelý človek, samostatný chlap v čiernom priliehavom obleku vyskočí zrazu ako rarach a začne prepletať nohami?“ 7
Bol veľmi čistotný a fajnový, potrpel si na pekné oblečenie. Bol aj veľmi samoľúby, rád sa obzeral v zrkadle, páčila sa mu jeho okrúhla hladká tvár. Zapáčila sa mu gubernátorova šestnásťročná dcéra a aj keď sám seba pokladal za rozvážneho pána v strednom veku, ktorý by sa nenechal uniesť citmi, v jej prítomnosti sa správal placho a nemotorne. 

     I keď z morálneho hľadiska Čičikov nebol cnostný, nebol to lotor. Nikdy by nikomu neublížil, len chamtivosť bola príčinou jeho nečestného počínania.
Manilov
Statkár, ešte celkom mladý človek. Na pohľad bol urastený, mal príjemné črty tváre a až prehnane sladký výraz. Mal príťažlivý úsmev, svetlé vlasy
a modré oči. Bol veľmi úctivý a úslužný. S kažým bol zadobre, o nikom nehovoril v zlom a hádam zo všetkých najviac zbožňoval Čičikova. Bol umiernený a nevýrazný, bez akýchkoľvek hlbších záujmov.
„Hádam iba pánboh by mohol zistiť, akú mal Manilov povahu. Je druh ľudí,
o ktorých sa povie, že sú, akí sú, ani takí, ani onakí, alebo podľa porekadla nemastní, neslaní. Najskôr medzi tých by sa mohol zaradiť.“ 8
So svojou ženou boli veľmi šťastní, ľúbili sa a často sa spolu maznali, chystali si darčeky. O gazdovstvo sa nikto nestaral.
„Prečo je komora poloprázdna? Prečo gazdiná kradne? Prečo sú sluhovia neogabaní a opití? Prečo všetka čeľaď väčšinu dňa prespí a zvyšok dňa sa nevprace do kože? Ale toto sú všetko malicherné otázky.“ 9
Manilov mal romantické črty, bol to rojko, ktorý často fantazíroval, mal plno plánov a snov, ktoré však vždy skončili pri slovách. Pre svoje potešenie a povznesenie by bol rád pestoval nejakú tú vedu a rozvíjal svojho ducha. Mal rád osvetu, chcel byť rozhľadený a sčítaný. Polorozpadnutá besiedka
s nápisom „Stánok pre pustovnícke rozjímanie“, knižka so záložkou
na štrnástej strane, ktorú vytrvalo čítal už dva roky, exkluzívne mená jeho synov – Temistoklus a Alkides, a nakoniec kreslá, ktoré už roky čakali na poťah – to všetko však napovedá aká je váha, ktorú je možné prikladať Manilovovmu plánovaniu a snívaniu.
Korobočková
Staršia drobná statkárska vdova. Ustavične sa na niečo sťažovala, na svoje zdravie, na neúrodu, na škody, na chudobu, hoci mala napríklad bielizník plný našetrených peňazí. Bola to držgroška, a tiež obmedzená a naivná žena, ktorá sa dala veľmi ľahko okabátiť. Rozumela sa však gazdovaniu
a na statku mala poriadok.
„…zabodla zrak do gazdinej, keď z komory vynášala drevenú bočku s medom, hneď zas pozrela na sedliaka, čo sa ukázal v bráne, a o chvíľu bola zas až
po krk vo svojom gazdovlivom živote.“ 10
   

Nozdriov
Statkár, energický tridsiatnik strednej, dobre urastenej postavy. Počerný, s plnými červenými lícami a bielymi zubami prekypoval zdravím.
„Takých ako on volajú šikovný chlapík a už v detstve a potom v škole ich pokladajú za dobrých kamarátov, no pritom všetkom ich neraz poriadne zmlátia. Na tvári majú vždy otvorený, priamy a smelý výraz. Veľmi rýchlo sa zoznámia a dotyčný sa ani neobzrie, a už si s ním tykajú. Priateľstvo uzatvárajú vždy naveky. Ale zakaždým to tak vypáli, že najnovší priateľ sa s nimi ešte v ten deň večer na nejakom priateľskom popíjaní pobije. Sú vždy vychýrení rečníci, pijani a smelci.“ 11
Nozdriovova žena umrela a o jeho dve deti sa starala pestúnka. Miloval zábavu, jeho vášňami boli poľovnícke psy a karty. Rád švindľoval, čo bolo príčinou častých hádok, sporov a bitiek. Všetci ho pokladali za notorického klamára, podvodníka a výtržníka. Nebol ples, z ktorého by ho nevyhodili
a ani jedna spoločnosť, do ktorej prišiel, sa neobišla bez škandálu.
Sobakevič
Na pohľad veľmi neohrabaný a neotesaný muž. Bol veľký ako medveď a bol práve taký ťarbavý. Nemal veľmi rád spoločnosť, na každého nadával
a o ľuďoch sa vyjadroval len v zlom. Bol zarytým odporom osvety a pohŕdal všetkými novými myšlienkami, ktoré do Ruska prenikali z Francúzska
a Nemecka.
„To všetko sú huncútstva francúzskych a nemeckých doktorov. Ja by som ich dal rad-radom povešať. Vymysleli diétu a liečia ľudí hladom! Zato, že oni majú takú slabú náturu, nazdajú sa, že je to dobré aj pre ruské žalúdky!“ 12
Pľuškin
Lakomec a držgroš, ktorý bol už len karikatúrou človeka. Boli časy, keď bol iba spokojným starostlivým hospodárom, mal ženu a deti a sused k nemu chodieval na obed.  Po ženinej smrti sa, ako všetci vdovci, stal podozrievavejším a skúpejším. Deti poodchádzali z domu a otec ich preklial. Čím bol statkár starší, tým otvorenejšie sa prejavovala jeho skúposť.
„Samotársky život znamenal hojnú potravu pre skúposť, ktorá, ako vieme, má vlčí hlad a čím viac požerie, tým je nenásytnejšia; ľudské city, ktoré beztak neboli dajaké vrúcne, postupne celkom vymizli a vari každý deň čosi zanikalo v tejto rozpadajúcej sa troske.“ 13
Napriek tomu, že Pľuškin bol jedným z najbohatších statkárov v okolí, bol to chudý zhrbený starec, ktorý bol oblečený ako žobrák.
„Slovom, ak by ho bol Čičikov v takej paráde uvidel niekde pri kostolných dverách, pravdepodobne by mu bol hodil päták.“ 14
Jeho chorobná lakomosť a sporovlivosť sa prejavovala všade. Chodil
po dedine a znášal domov všetko čo našiel, písal vždy drobnými písmenkami
a každý papierik roztrhal na osminky, jeho čeľaď mala jedny spoločné čižmy, jeho nevoľníci umierali hladom, hoci všetky sýpky a komory boli prepchaté.
Tentetnikov
Mladý, asi tridsaťtriročný slobodný mládenec. Študoval v hlavnom meste, bol veľmi inteligentný a jeho vzor, učiteľ, ktorého si nadovšetko vážil
a miloval, pretože od žiakov vyžadoval v prvom rade rozum, v ňom prebudil obrovskú ctižiadostivosť. Pre Tentetnikova bolo veľkým úderom, keď jeho zbožňovaný učiteľ náhle zomrel. Práca v úrade ho neuspokojovala naopak, nemohol sa ľahostajne dívať na to, ako sa niekomu deje krivda. Zašlo to až tak ďaleko, že sa pochytil s prednostom oddelenia a dostal výpoveď. Tentetnikov sa rozhodol stať sa statkárom, zveľadiť dedinu a zlepšiť postavenie svojich poddaných. Sedliaci to využívali a zaháľali, až sa napokon i Tentetnikov prestal o všetko starať. Jeho život sa stal nudným
a jednotvárnym, takmer nevychádzal z domu a nevenoval sa žiadnej činnosti. Tentetnikov potreboval niekoho, kto by ho postrčil, kto by ho poháňal tak, ako to kedysi robil jeho učiteľ.
„Kde je ten, kto by našej ruskej duši zrozumiteľnou rodnou rečou vedel povedať to všemocné „Hore sa!“ Vďačný Rus by ho za to obdaril nekonečnou láskou a hojnými slzami!“ 15
Tentetnikov bol zamilovaný do Ulinky, dcéry svojho suseda generála Betriščeva. Kvôli maličkosti sa však pohádal s jej otcom, a tak sa spolu nemohli vídať.
Ulinka
Ulinka bola ideálny typ dievčiny, bola mladá, krásna a navyše oplývala múdrosťou a mala cit pre spravodlivosť. Nezniesla, keď sa niekomu diala krivda a každému ochotne pomohla. Bola rázna a priama, vždy povedala len to, čo si úprimne myslela. 
Kostanžoglo
Asi štyridsaťročný čulý muž počernej pleti. Ideálny ruský statkár. Nemal vzdelanie a nechodil do škôl, no bol dokonalý správca svojich majetkov
a v podnikaní sa mu nik nevyrovnal. Dokázal zúžitkovať všetko, a hoci mu zo všetkého plynuli príjmy, v prvom rade mu išlo o zveľaďovanie statku. Všetko, čo mal nadobudol čestne a svojou poctivou prácou.
„Ak chcete zbohatnúť rýchlo, tak nezbohatnete nikdy. Ale ak sa budete usilovať len zbohatnúť a nebude vás zaujímať kedy, zbohatnete veľmi
rýchlo.“ 16
Miloval dedinu a miloval každú prácu, do ktorej sa pustil. Bol spätý
so svojim hospodárstvom, s prírodou, bol očarený tým, ako to bolo všetko zariadené – obdivoval kolobeh ročných období a robôt.
„Človek musí mať prácu rád, ak nie, nedosiahne nič. Hospodárenie si teda treba obľúbiť, áno! A verte mi, že to nie je dajaké nudné zamestnanie. Lebo navymýšľali, že na dedine je nuda…“ 17
Napriek tomu, že mal obrovský majetok, nemal panské maniere. 
Ku sedliakom sa správal ako k rovnocenným, neusporiadaval hostiny, nekartoval a neopíjal sa.
„No všetko to je lož a nezmysel. Aká vyššia úroveň? Komu tým chcú oči zalepiť? Knihy si napríklad dávajú posielať, ale nikdy ich nečítajú. Len kartujú a opíjajú sa. A na mňa sú len preto takí, lebo neusporiadavam
pre nich hostiny a nepožičiavam im peniaze. Hostiny nedávam preto, lebo by mi to bolo na ťarchu, jednoducho si na to nemôžem zvyknúť. Ale ak niekto príde, rád ho pohostím tým, čo mám, na zdravie. A že nikomu nepožičiam, to tiež nie je pravda. Ak príde ku mne človek, čo tie peniaze naozaj potrebuje
a vie mi poriadne vysvetliť, čo s nimi chce podniknúť, a ak z jeho slov zistím, že ich chce naozaj rozumne použiť a že mu naozaj pomôžu zbohatnúť, prosím, ja mu tie peniaze požičiam, ba ani úroky nebudem od neho pýtať.“ 18