Nikolaj Vasilievič Gogoľ

 
„Tajomné sily ma predurčili kráčať ruka v ruke s mojimi hrdinami, vnímať valiaci sa život v celej jeho nezmernosti, dívať sa naň
             cez smiech, ktorý svet vidí, a cez slzy ktoré nevidí a nepozná,“
napísal raz o sebe jeden z najznámejších klasických ruských spisovateľov. 
Na svet prišiel 1. apríla 1809 v ukrajinskom mestečku Veľké Soročyncy ako Nikolaj Janovskij. Už jeho dedo sa však hlásil za potomka legendárneho kozáckeho plukovníka Ostapa Gogoľa a pripojil si toto šľachtické meno k svojmu. Gogoľov otec bol stredne zámožný statkár, vzdelaný muž
              a náruživý obdivovateľ umenia, mal rád knihy, divadlo, písal príležitostné básne a hry v ukrajinčine. Jeho matka Maria Ivanovna, veľmi citlivá            a láskavá žena bola takisto statkárska dcéra. Detstvo prežil Gogoľ
na rodičovskom majetku Vasilievka a tu dostal aj počiatočné vzdelanie.
V roku 1818 deväťročný Gogoľ spolu s bratom Ivanom odchádzajú z rodičovského domu, aby sa stali žiakmi prvej triedy Poltavskej okresnej školy. Nasledujúceho leta umrie Gogoľov brat Ivan a o dva roky Gogoľ sám začne navštevovať Lýceum kniežaťa Bezbrodku, čo je privilegovaný školský ústav v Nižyne. Tu sa Gogoľ zapája do činnosti literárneho krúžku, ktorý vydáva aj rukopisné časopisy a almanachy (Hviezda, Severná žiara, Literárny meteor, Literárne echo, Literárny interval.) Na lýceu vznikne divadelný krúžok. Gogoľ sa prejaví ako nezvyčajne nadaný komik aj režisér. V roku 1825 Gogoľovi umrie otec a šestnásťročný mládenec sa má stať oporou rodiny, matky a piatich sestier. Chýry o povstaní dekabristov a vzbure Černihovského pluku neobišli ani nižynské lýceum. Medzi študentmi
           a profesormi ako ohlas na dekabristické myšlienky prepukne „voľnomyšlienkárska aféra“. Vytvoria sa dva tábory. Na čele pokrokového je Gogoľov obľúbený profesor dejín práva N. G. Belousov. Začne sa vyšetrovať a za hlavný usvedčujúci materiál proti Belousovi označia jeho prednášky zachytené v Gogoľovom zošite. Napokon všetkých podozrivých profesorov zbavia hodností a dajú pod policajný dozor. Nižynské lýceum, ako aj ostatné privilegované ústavy, sa zmení na úzko špecifikované matematicko-fyzikálne štátne gymnázium. 
Udalosti v Nižyne nútia Gogoľa zamyslieť sa nad svojím životom i nad svojím miestom v ňom. Rozhoduje sa pre štátnu službu v justícii. Nazdáva sa,
     že tak môže byť pre ľud a štát najužitočnejší. S odporúčaniami cestuje v roku 1828 do vytúženého Petrohradu. Najskôr sa neúspešne pokúša dostať k divadlu ako herec. Neskôr skúša rôzne úradnícke povolania a učí tri roky dejepis v dievčenskej škole. Vo voľnom čase navštevuje prednášky   a chodí kresliť do Akadémie výtvarných umení. Zároveň ďalej zbiera materiál na zamýšľané poviedky a novely a pokúša sa písať. Dôležitým momentom je zoznámenie s A. S. Puškinom v roku 1831 na jednom literárnom večierku. Gogoľovo spoločenské postavenie je po celý život obojaké. Na jednej strane ho prijímajú vo vysokej spoločnosti,                    na druhej trpí hmotným nedostatkom. 
Kvôli zdravotným ťažkostiam žije často v zahraničí – v Nemecku,
                    vo Švajčiarsku, vo Francúzsku a na dlhší čas sa usadzuje v Ríme.  Gogoľov súkromný život je veľmi komplikovaný a plný zvratov. Okamihy slávy sa
           u neho striedajú s nepochopením, nepokojom a tápaním. Toto všetko zapríčiňuje, že sa z neho stáva chorľavý a veľmi duševne labilný človek. Počas svojej púte do Palestíny sa dostáva do osídel fanatického kňaza Konstantinovského. Ten Gogoľa presviedča, že jeho diela sú hriešne. Desať dní pred svojou smrťou, na pokraji šialenstva, spáli Gogoľ rukopis druhého dielu Mŕtvych duší. V tom čase už odmieta potravu i lekársku pomoc. Táto „očista“ ho nakoniec stojí život. 
4. marca 1852 o ôsmej hodine ráno v Moskve na smrť vyčerpaný Gogoľ umiera. Nemal ani 43 rokov. Až neskôr vyšlo najavo, že Gogoľ sa drastickým pôstom „kajal“ aj z potlačovanej homosexuality. Gogoľov pohreb sa konal za obrovskej účasti celej pokrokovej Moskvy. Turgenev o Gogoľovi napísal v nekrológu: „…Gogoľ je mŕtvy! Zomrel človek, ktorý znamená celé obdobie v dejinách našej literatúry, človek, ktorý je našou pýchou a našou slávou…“