Problémy v diele

 
Nedostatky šľachtickej spoločnosti a ruského statkárstva
Pomocou Čičikovej špekulácie autor skúma rozličné typy vidieckej spoločnosti. Ľudia postavení do určitých vzťahov odhaľujú svoju podstatu na základe odpovede na návrh, aby predali mŕtve duše. Jednotliví statkári, každý svojím spôsobom, súhlasia s účasťou na zrejmom podvode. Čičikov navštevuje statkárov. Najprv prichádza k Manilovovi a po zdĺhavých zdvorilostných rečiach mu celkom neočakávane podáva čudný návrh.
„Rád by som si nadobudol mŕtvych, ktorí by boli zapísaní ako živí.“ 19
Zmätený Manilov, slepo dôverujúci v čestnosť priateľových úmyslov, mu ochotne mŕtve duše prepustí. Na postave Manilova autor kritizuje jeho neschopnosť doviesť veci do konca, uskutočniť plány.
Čičikov odchádza a náhodne sa dostane ku Korobočkovej. So statkárkou však napriek všetkej láskavosti hovorí už voľnejšie ako s Manilovom. 
Bez okolkov prechádza k veci, no narazí na nedôveru a podozrievavosť starej vdovy. Pod prívalom jej zvedavých otázok stráca zvyčajnú chladnokrvnosť
a istým spôsobom prezrádza nečestnosť svojich úmyslov. V domnení, že Čičikov je kupec, s ktorým by mohla neskôr obchodovať, súhlasí Korobočková s účasťou na podvode. Vidina veľkého zisku je silnejšia ako všetky podozrenia. Autor kritizuje chamtivosť, ziskuchtivosť a obmedzenosť záujmov starej vdovy.
„Nuž ak teda chcete, môžem vám tie duše predať za pätnásť rubľov v bankovkách. Ale pamätajte na mňa, pán môj, pri tých štátnych dodávkach. Ak by ste náhodou kupovali raž na mletie, pohánku či krupicu, alebo lichvu by ste hľadali, nože ma potom, pán môj, neobíďte!“ 20
Jedine od Nozdriova odchádza Čičikov s prázdnymi rukami. Príčinou však nie je nič iné ako Nozdriovova skazená povaha a jeho hráčska vášeň. Kvôli Nozdriovovým švindľom Čičikov preruší hru. Nozdriova to veľmi rozhnevá
a len náhoda zachráni Čičikova pred výpraskom. Pomocou Nozdriova autor kritizuje spôsob, akým žila väčšina ruskej šľachty. Zaujímala ich len zábava, hostiny, karty, pijatika a výtržníctvo. Nezaujímal ich statok ani úbohí nevoľníci. Takýmto spôsobom často premrhali celý svoj majetok.
Sobakevič je podľa autora zase obmedzený grobian, ktorý je odporcom všetkého nového a pokrokového.
Statkár Pľuškin pristal na Čičikovov návrh s nadšením. Jedinou vecou, ktorá bola pre neho dôležitá, bola skutočnosť, že predajom mŕtvych duší by sa zbavil povinnosti platiť za ne dane.
Otrhaný a hladujúci spolu so svojou čeľaďou a dedinou uprostred plných sýpok a márne hromadených chátrajúcich vecí, to je Pľuškin. Dôkaz toho, kam až môže človeka doviesť skúposť a chorobný vlastnícky pud.
„Až na takýto stupeň úbohosti, malichernosti a obludnosti mohol klesnúť človek! Natoľko sa mohol zmeniť! Je to vôbec možné?“ 21
Postavy v tomto diele sa nevyvíjajú, ale sú silne typizované. Každá z nich stelesňuje určitú vlastnosť. Poradie, v ktorom sú jednotlivý statkári usporiadaní tiež nie je náhodné. Každá ďaľšia postava je stelesnením väčšej duševnej úbohosti. Všetci títo statkári viedli neužitočný, prázdny život, len prežívali – boli tiež „mŕtve duše“, ibaže už zaživa. Medzi postavy najzápornejšie patria Nozdriov, Sobakevič, Korobočková a Pľuškin. Autor zosilnil charaktery postáv aj výberom mien, napríklad Sobakevič znamená pes, Korobočková – krabička, ktorá zhŕňa a hromadí veci. Vlastnosť, ktorú Gogoľ kritizuje u svojich postáv najčastejšie je chamtivosť a túžba
po majetku, i keď s ním väčšinou ani nevedia správne zaobchádzať. Gogoľ si v prvom diele Mŕtvych duší vytýčil za cieľ odhaliť nedostatky šľachtickej spoločnosti tak, aby zatým vyzdvihol jej kladné črty. Ale v období rozkladu feudálno-nevoľníckej spoločnosti nenachádzal Gogoľ v skutočnom živote kladný materiál, na základe ktorého by mohol vytvoriť kladné a zároveň životné charaktery. Preto jedinými výrazne kladnými postavami v tomto diele sú Ulinka a Kostanžoglo.
Vplyv kapitalizmu na ruskú spoločnosť
Autor zobrazil nielen rozklad šľachtickej spoločnosti, ale na obyvateľoch gubernského mestečka a na úradníkoch veľmi kriticky vykreslil aj nové kapitalistické vzťahy. Spomedzi všetkých svojou podliezavosťou, prešibanosťou a podvodmi vynikal hlavný hrdina Čičikov.
„Čoskoro sa však Čičikov mohol ešte lepšie uplatniť: vznikla komisia
pre výstavbu akejsi štátnej, veľmi dôležitej stavby. Jasné, že sa do komisie dostal aj on a zakrátko patril k najhorlivejším členom. Komisia ineď začala pracovať. Šesť rokov sa prplali s budovou, no nevedno, či podnebie bolo
na vine alebo materiál taký nekvalitný, ale štátna stavba nie a nie sa zdvihnúť od základov. No za ten čas v  ných štvrtiach mesta vyrástol každému členovi komisie krásny meštiansky dom; tam asi pozemky boli lepšie.“ 22
Gogoľ zdôrazňoval, že Rusko ešte nebolo pripravené na nástup kapitalizmu, ako tomu bolo v niektorých západných krajinách a pokladal to za jednu z hlavných príčin skorumpovanosti a skazenosti ruskej spoločnosti, v ktorej prekvitalo úplatkárstvo, karierizmus, a ktorej hlavnou hodnotou boli peniaze.
Nevoľníctvo
Ďaľším problémom ruskej spoločnosti bol zastaralý nevoľnícky systém
a feudálne vykorisťovanie roľníkov. Staré spoločenské zriadenie brzdilo rozvoj kapitalizmu a tým aj rozvoj celého Ruska. Navyše aj situácia, v akej sa nachádzali nevoľníci bola zúfalá. Ľud sa utiekal k alkoholu, to však nebolo riešením a východiskom. 
Rusko a život prostého ruského ľudu
Gogoľ veril, že okrem Ruska statkárskeho bolo ešte iné, živé Rusko – Rusko ľudové. Svoju lásku k nemu vyjadril v lyrických vsuvkách a odbočeniach, ktoré sa hojne vyskytujú v celom diele. Najväčšou zvláštnosťou bolo, že svoje úvahy vkladal do inak realistických postáv. Príkladom je poviedka
o kapitánovi Kopejkinovi, kde formálny rozprávač – prednosta pošty nie je ani zďaleka schopný chápať pravý spoločenský dosah obrazu ponižovaného
a márne sa svojich práv domáhajúceho hrdinu vlasteneckej vojny a jeho odchodu k zbojníckej bande.
V opise šialene rýchlej jazdy ruskej trojky sú napríklad úvahy o osudoch roľníctva, obraz ruských ciest a ubiehajúcej krajiny.
„A zas po oboch stranách hradskej mihajú sa verstové stĺpy, staniční dozorcovia, sivé dediny so samovarmi, ženami a junáckym bradatým gazdom, čo beží z hostinca s ovsom v ruke; chodák v zodratých krpcoch, čo sa tmolí z diaľky osemsto vierst; chatrné mestečká, postavené napochytre, s drevenými skliepkami, sudmi s múkou, krpcami, koláčmi a inou ledačinou, pestré mýtne závory, opravované mosty, nedohľadné polia na jednej i druhej strane…“ 23
Podľa Gogoľa bolo Rusko široká krajina veľkých nádejí a veľkých myšlienok. Ospevuje nedotknutosť sily Ruska, krajinu bohatierov.
„Čo veští ten nekonečný priestor? Či tu v tebe môže sa nezrodiť nekonečná myšlienka, keď aj ty si bez konca? Či tu môže nebyť bohatie, keď má miesto, kde sa rozvinúť a rozbehnúť? A hrozne ma oblápa mohutný priestor, strašnou silou sa odráža v hlbine mojej; neprirodzenou silou osvietené sú mi oči… Och aká žiarivá, zázračná, neznáma zemi diaľka! Rusko!…“ 24
Ďaľšia téma – ruská pieseň sa prepletá s témou práce. 
„Ukážte mi národ, ktorý by mal viacej piesní. Naša Ukrajina zvučí piesňami. Po Volge, od prameňa až po more, celým dlhým radom vlečúcich sa bárok rozliehajú sa burlacké piesne. Pri piesňach zbíjajú sa zo sosnových brvien chalupy po celej Rusi. Pri piesňach lietajú z rúk do rúk tehly a ako hríby vyrastajú mestá. Za zvuku piesní žien povíjajú sa nemluvňatá, žení sa
a pochováva ruský človek. Všetci cestujúci, šľachta i nešľachta, letia
za zvukov piesní kočišov. Pri Čiernom mori bezbradý opálený kozák s čiernymi fúzmi, nabíjajúc pušku, spieva si starodávnu pieseň; a tam,
na druhom konci, na plávajúcej kryhe ruský polárny lovec ubíja harpúnou veľrybu, pospevujúc si pieseň.“ 25
Veľká pozornosť je venovaná aj ruskému jazyku a rozprávaniu o ruskom charaktere. 
„A každý národ plný vnútornej sily i tvorivých duševných schopností, osobitého národného svojrázu a iných božích darov, sa od ostatných zreteľne odlišuje vlastným slovom, ktorým si nielen niečo pomenúva, ale vkladá
do výrazu aj kus svojej národnej povahy. Znalosť srdca a múdre poznanie života znie z Angličanových slov; v ľahkej elegancii sa zdvihne, ale rýchlo spľasne Francúzovo slovo; zložito vymýšľa svoje, nie každému pochopiteľné
a rozumovo triezve slovo Nemec; no ani jedno slovo nie je také bujaré a trúfalé, ani jedno slovo nevystrekne tak rovno zo srdca, nevrie a neprekypuje takým životom ako priliehavé slov Rusovo.“ 26